Pravoslávna cirkev - čo ste o nej možno nevedeli

Pravoslávna cirkev, ktorá na Slovensku nemá hlboké kultúrne korene, môže cestovateľov prekvapiť svojou liturgiou, názvoslovím i zvykmi. Aká je pravoslávna cirkev, aký je rozdiel medzi lavrou a kláštorom, kto je to "bátjuška"? Čítajte ďalej, dozviete sa. 

Pravoslávna cirkev (známa tiež pod názvom ortodoxná, východná pravoslávna a pod.) je najpočetnejšou východnou kresťanskou cirkvou. Jej učenie bolo formulované na cirkevných snemoch a konciloch. Na konci 1. tisícročia z dôvodu napätia medzi východnou a západnou cirkvou došlo k veľkej schizme (cirkevnému rozkolu). Pravoslávna cirkev ostala náukou bližšia katolíckej cirkvi, hoci na čele pravoslávnej cirkvi nestojí pápež, ale biskup - ekumenický patriarcha Konštantínopolu, ktorý je uznávaný ako “prvý medzi rovnými”, no nie ako vládnúca autorita.

Cirkev nie je jednotná ako jedno telo, ale tvorí ju 13 samostatne sa spravujúcich cirkví nazvaných podľa národa, kde sa nachádza (Srbi, Rumuni, Poliaci, Ukrajinci a pod.). Sú však jednotné v chápaní sviatkov, doktrín, liturgií a cirkevného vedenia.

Piliere ortodoxnej cirkvi:

- rovnaká hodnota cirkevnej tradície a Slova Božieho

- zapieranie výkladu Slova Božieho bez podpory cirkevnej tradície

- trvalé panenstvo Márie

- modlitba za mŕtvych

- krst malých detí, bez osobnej zodpovednosti a viery

- možnosť získať spasenie i po smrti

- možnosť straty spásy.

Kto je to "batjuška"?

Neoficiálnе oslovenie Batjuška, čo v preklade znamená „otec“, má dlhú tradíciu (pochádza zo 16. storočia), ale takéto oslovovanie kňaza alebo duchovného sa nepovažuje za vhodné a správne. Oslovujú sa tak duchovní pravoslávnej cirkvi druhého rádu. Do druhého rádu patria kňazi, jeromonachi, ekumeni, protojerer a archimandrita. Spravidla sa kňaz oslovuje „Vaše prepadobie“. Starší duchovní – jeromonachi, ekumeni a archimantriti „Vaše Vysokoprepadobie“. Dnes batjuškom nazývajú kňaza, služobníka, duchovného akéhokoľvek rádu bez ohľadu na hierarchiu. Pravoslávna cirkev laikom nezakazuje oslovovať kňazov „batjuškom“, pretože sa toto oslovenie v priebehu storočí zaužívalo až príliš silne.

Kláštor alebo lavra?

Slovo lavra v doslovnom preklade znamená „mestská ulica“ a slovo kláštor (po rusky monastyr) pochádza zo slova „monos“ – sám, samotný. Kláštorom/monastyrom sa nazýva spoločenstvo mníchov s vlastným štatútom a vlastným komplexom budov. Kláštory sa objavili na začiatku 4. storočia. Za zakladateľa sa považuje egyptský mních Pachomil Veľký. Prikázal ohradiť múrom príbytky kresťanských pustovníkov žijúcich neďaleko od seba a zaviedol pre nich osobitý rád povinností počas dňa, ktorý pozostával zo striedania modlitieb s fyzickou prácou.

V Rusku sú len dve lavry – Lavra Sergeja Posadova v Moskovskej oblasti a Lavra Alexandra Nevského v Sankt Peterburgu. Ďalšie sa nachádzajú v pravoslávnych krajinách – Ukrajine, Grécku, Rumunsku, Gruzínsku, Srbsku a dokonca jedna i v Poľsku.

Tabuľka rozdielov medzi kláštorom a lavrou.

Ikony - modlitby vo farbách

Charakteristickou črtou pre pravoslávnu cirkev je jednoznačne ikona – sakrálny obraz s vyobrazením svätých, ich životov s biblickými motívmi, maľovaný najmä na drevo. V pravoslávnych chrámoch sa súbor ikon spojených do jednej steny nazýva ikonostas a má za úlohu oddeliť svätyňu od chrámovej lode. Prvý najznámejší ikonopisec (autor ikon), ktorý žil na konci 11.st., bol Alipij a bol vyhlásený cirkvou za svätého ikonopisca. Odjakživa sa ikonopisci považovali za božích služobníkov, hoci si ich mnohí mýlili s remeselníkmi (maliari a zlatotepci). Avšak ikonopisci boli prísne podrobovaní duchovnej očiste pred tvorbou svojich diel. Najslávnejším ruským ikonopiscom je Andrej Rubľov, autor mnohých ikon v chrámoch a kláštoroch v Moskve, Petrohrade a ďalších mestách v Rusku, ktorého cirkev kanonizovala a vyhlásila za svätého. Ikonopisec sa musí vyznačovať hlbokou vierou k Bohu, čistotou srdca, askézou a ukázneným spôsobom života. Jeho nástroje – farby a štetec – sú inštrumenty, velebiace Boha a od Boha. Kievsko-Pečerská kronika, napríklad, hovorí o vyliečení neveriaceho malomocného, ktorého Sv. Alipij pomazal štetcom a farbami.

Maľovanie ikon sa považuje za svätú cirkevnú činnosť prirovnávanú k liturgii. Ikonopisec je počas tejto činnosti v hlbokom spojení s Bohom, odriekava modlitby, drží prísny pôst, aby očistil nielen ducha, ale i telo. Ikonopisci sami seba nepovyšujú, považujú sa len za nástroj Ducha Svätého, ktorý prostredníctvom nich sväté obrazy – ikony – píše. Podstatou maľovania ikony je duchovne čistý vnútorný prejav, doslova „modlitba vo farbe“. Úplne prvou ikonou, ktorú by mal ikonopisec napísať, je Premenenie Pána, aby sa mu stala i jeho vnútornou premenou.