Stanka Maťugová: Rozhodnutie podnikať padlo v saune (I. časť rozhovoru)
Precestovala snáď polovičku sveta. Strach nemáva a ťažkosti nazýva výzvami, ktorých zdolávanie ju napĺňa serotonínom. Jadrovú energetiku študovala v Čechách, v Rusku a vo Fínsku. Podľahla čaru dobrodružstva a namiesto nastavovania toku v elektrických obvodoch tvorí programy zájazdov a sprevádza turistov. Stanka Maťugová, zakladateľka našej cestovky. V prvej časti nášho rozhovoru nám temperamentná cestovateľka porozpráva o svojich podnikateľských začiatkoch, životných výzvach a perspektívach.
Aké ste boli dieťa?
Neposedné a nezbedné. Stále som niečo vymýšľala a naši mali celkom o mňa strach. Raz som sa akoby obesila na lane u nás na jabloni, lebo som ju skúšala zlaňovať ako Tarzan. Mama musela doktorke vysvetľovať, že ma nebije a to robila potom ešte veľmi často (smiech). Napríklad, keď som urobila kotrmelec na horskom bicykli... Celkovo som tých otrasov mozgu zažila dosť, asi štyri.
Tá túžba po dobrodružstve a výzvach je, zdá sa, stále vo Vás živá.
Áno, ono sa to za tých tridsať rokov veľmi nezmenilo, len už si dávam pozor a používam prilbu (smiech).
Bolo aj založenie cestovky a začatie podnikania pre Vás takouto výzvou?
Hmm, neviem. To bolo tak. Chodila som na stáž vo Fínsku a hovorím mojim krstným, že kým som ešte tam, nech ma prídu pozrieť. A oni že nie, nie, nejdeme nikam. Večer som pozrela letenky a vravím, že prídete, bodka (smiech). To bola prvá cesta s programom, ktorú som vytvorila. Videli sme Helsinky, Talinn, Lappeenrantu, Petrohrad. V Petrohrade išli krstní do Jantárovej komnaty, ja som si sadla do kaviarne a napísala som prvý itinerár na zájazdy novej cestovky.
Takže to bolo spontánne rozhodnutie?
Nie, mala som to v hlave viac menej od novembra 2015, po štúdiách v Rusku. Vrátila som sa domov, uvažovala som, čo ďalej. Keďže som jadrová fyzička, zaujala ma ponuka ísť pracovať do Čile, majú dobré podmienky pre európskych inžinierov. Ale nakoniec som zistila, že nechcem ísť preč zo Slovenska, že tu je môj domov. Chvíľu som pracovala ako inžinierka, programátorka. Skúsila som aj administratívnu prácu. Neskôr som nazbierala odvahu a hovorím si, idem do toho. Presne si pamätám ten moment, keď som to rozprávala kamarátovi v saune vo Valčianskej doline (smiech). Hovorím mu, ako budeme voziť ľudí do Petrohradu a on mi hovorí: “Ty si sa zbláznila, vieš koľko je cestoviek na trhu?” A ja vravím: “Dám tomu pol roka a ak to nepôjde, tak skúsim niečo iné.” A nakoniec to išlo a ide doteraz.
Aké boli začiatky?
Chýbal mi počiatočný kapitál a potrebovala som nejakú webstránku, aby sa ľudia mali ako o nás dozvedieť. Tak si vravím, stále som inžinierka. Pustila som si video na youtube “How to make a free website” a za 12 hodín bola prvá webstránka funkčná (smiech).
Takže vzdelanie z jadrovej fyziky je nápomocné v súčasnej práci?
Okrem toho, že som si urobila sama ten prvý web, mi to pomáha v logistike, usporiadaní programu, urobiť rozhodnutia pod tlakom. V tomto mi pomáha veľmi moja hlava, ale v iných rozhodnutiach sa nechám riadiť viac srdcom. Rada hľadám kreatívne riešenia a rutina ma ubíja. V tomto mi vyhovuje, že časť mesiaca pracujem z kancelárie a časť som s turistami na cestách.
Postupne sa Vaše podnikanie rozrástlo a Vy ste do tímu pribrali ďalších ľudí.
Pre mňa je hlavným atribútom pri výbere sprievodcov ich láskavosť. Musia mať radi ľudí a špičkovo sa o nich postarať. Preto som sa obklopila ľuďmi, ktorým dôverujem a viem, že keď s nimi pošlem turistov, bude o nich postarané, akoby som tam bola ja. Miška Kučerová, ktorá sprevádza Petrohrad, je so mnou od začiatku fungovania cestovky. Je veľmi zodpovedná, pripravená, vždy ochotná pomôcť a poradiť. V Petrohrade je ako doma. Zuzka Puškášová je inštruktorka jogy, ktorá precestovala snáď celý svet. Sama som sa zúčastnila jej kurzov a videla som, ako sa o nás starala a ako jej záležalo na tom, aby si ľudia dobre oddýchli a na kurze boli spokojní. Sprevádza pre nás Indiu.
A aké sú plány do budúcna?
Plánujeme pracovať na zlepšení produktov, ktoré máme a na zlepšení servisu, ktorý poskytujeme. V budúcnosti by som rada mala nadáciu a podporovala talentované deti, aby sa mohli vzdelávať a zlepšovať v nejakých zručnostiach. Aby zo šikovných ľudí vyrastali slušní dospelí ľudia. To je pre mňa budúcnosť sveta a Slovenska, mať čestných lídrov.
Na ktoré zážitky z ciest výnimočne rada spomínate?
Na to, ako som stopovala auto z Borjomy na letisko v Kutajsi. Inšpirovali ma k tomu moji zahraniční spolužiaci, ktorí toho mali veľa precestovaného. Hovorím si, že do kelu, to aj ja chcem zažiť! Tak som zamakala, robila som skúšky v predtermínoch, aby som potom mohla devätnásť dní cestovať. Z Jekaterinburgu do Kazane, odtiaľ do Jerevanu a potom do Tbilisi. A Gruzínsko som krížom-krážom prešla sama. Bývala som cez couchsurfing alebo po hosteloch. Keď som sa vracala domov, tak som čakala na taxík, ktorý ma mal odviezť a on neprišiel. Tak som stopovala. To bolo celkom divoké, no.
Pamätám si, ako sme stopovali na brehu Mŕtveho mora, keď sme sa chceli dostať do Jeruzalema. Zastal nám židovský pár, ktorý si celou cestou spieval pesničky. Ale tiež si pamätám, ako sme spolu s našimi klientami križovali Peru v luxusnom autobuse. Zážitky boli rovnako autentické, ale komfort bol iný, pochopiteľne. Cestovať sa dá rôzne, od prvej triedy v lietadle po stopovanie na pobreží. Aj prespať sa dá v päťhviezdičkovom hoteli, ale aj na gauči v študentskom internáte alebo jurte. Priamy návod na cestovanie neexistuje a každý chce zažiť niečo iné. Kvalita zážitkov ale nie je závislá od hrúbky peňaženky.
