Stanka Maťugová: Turistov nechávame nasať atmosféru miesta (II. časť rozhovoru)

Precestovala snáď polovičku sveta. Strach nemáva a ťažkosti nazýva výzvami, ktorých zdolávanie ju napĺňa serotonínom. Jadrovú energetiku študovala v Čechách, v Rusku a vo Fínsku. Podľahla čaru dobrodružstva a namiesto nastavovania toku v elektrických obvodoch tvorí programy zájazdov a sprevádza turistov. Stanka Maťugová, zakladateľka našej cestovky. V druhej časti rozhovoru sa budeme rozprávať o pobyte v Rusku a o ruskej mentalite a o tom, ako cestovanie zmení človeka.

Rozhodnutie študovať v Rusku bolo motivované krajinou alebo študijným zameraním?

Krajinou. Ešte na strednej škole som mala učiteľku matematiky, ktorá študovala v Rusku, už vtedy ma to veľmi zaujalo. Ale samozrejme aj prestíž štúdia zohrala svoju rolu. No a zase na vysokej škole v Prahe sme mali pána profesora dejín fyziky, ktorý študoval v Moskve. Tak som začala snívať sen o štúdiu v Rusku, aj keď som, racionálne o tom zmýšľajúc, nemala žiadne možnosti. No napriek tomu som o štyri roky nato sedela v lavici Uralskej štátnej univerzity.

Štúdium v Rusku musela byť taká škola života, ako sa postarať sám o seba.

Áno, ale nebála som sa toho. Našla som si štipendiá, vypísala prihlášky na granty. Vždy sa to nejako dá. Ale pomáhali mi aj naši aj starká. Beriem to tak, že všetci ľudia, ktorí mi prichádzajú do cesty, sú dar. Aký si, takých ľudí pritiahneš. Preto sa aj ja snažím byť darom pre druhých. A som naozaj vďačná za skvelých ľudí okolo seba, či už v rodine alebo pracovne.

Čo ste pred tým vedeli o Rusoch a čo ste sa o nich naučili, keď ste s nimi žili?

Z krátkodobých pobytov pred štúdiom som vedela, že sú to veľmi láskaví a srdeční ľudia. To sa mi aj potvrdilo. Keď som prišla do Ruska, dali mi na výber študijný odbor. Vždy som bola naklonená energetike, ale nevedela som, čo by to malo byť konkrétne. S pánom dekanom sme sa išli pozrieť rovno do triedy, kde prebiehala výučba. Budúci spolužiaci mi dali hneď zošit, aby som mohla sledovať pokusy, ktoré práve robili, aj keď ma vôbec nepoznali. Nakoniec si ma získali a ostala som študovať v tejto skupinke. Počas štúdií im veľmi záležalo na osobnom prístupe ku každému študentovi. Skúšky boli dosť o diskusii, nebolo to o vypísaní papiera. Aj keď ste mali všetko dobre spočítané na teste, aj tak vás vyučujúci skúšal, či tomu ozaj rozumiete. Alebo keď sme písali písomku z matematického modelovania a keď sme ju zle napísali celá skupina, učiteľka nám učivo znovu vysvetlila a test sme opakovali. Naozaj sa snažili o to, aby sme si niečo z toho odniesli do života. Cítila som, ako im záleží na tom, aby sme uspeli v reálnom živote a nie na tom, aby podržali systém. To je pre mňa veľmi príťažlivé, keď sú veci orientované na dobro človeka.

Čo Vás najviac prekvapilo na Rusoch?

Sú veľmi usilovní. Už počas školy “stažírovali”, chodili na stáže do firiem počas štúdia. Brali to veľmi vážne a poctivo. A napríklad aj ich životný štýl, akoby mali deň trochu posunutý. Boli zvyknutí začínať okolo desiatej ráno a fungovať do noci. Chodila som na kurz potápania, ktorý začínal o desiatej večer a končili sme o jednej ráno niekde v bazéne na kraji Jekaterinburgu. Aj v pracovnej oblasti je to inak ako u nás, sú zvyknutí hodinu veľmi intenzívne pracovať a potom spoločne vypustiť a debatovať trebárs pol hodinku pri kávičke. A potom sa zase zahĺbia do práce.

Čo sa Vám páči na Moskve a prečo sa ju oplatí vidieť?

Je to svetová metropola. Bežný Slovák má v našej krajine možnosť zažiť mesto o maximálnej veľkosti 420 tisíc obyvateľov. Aké je to byť v meste s 20 miliónmi ľudí zažije práve v Moskve. Je to všetko iné ako u nás. V Kremli nesmiete vybočiť z chodníka, vojaci vás napomenú, aby ste sa vrátili, musíte dodržiavať pravidlá. Je to mesto veľkých kontrastov. Na jednej strane paničky odeté v najnovších modeloch svetoznámych značiek a na opačnej strane cesty babka, žobrajúca rublíky, aby prežila tvrdú zimu.

Akí sú ľudia, ktorí cestujú?

Myslím si, že cestovatelia sú otvorenejší a chápavejší a tým, že musia pri cestovaní prekonať aj prekážky, naučí ich to myslieť trochu “out of box”. Vidím rozdiel v tom, či ľudia cestujú ako objavitelia alebo ako turisti. Turisti idú hlavne na obľúbené miesta a majú fotku ako ďalších “x” ľudí z Machu Picchu ale cestovatelia chcú zažiť krajinu ľudí autenticky. My robíme niečo uprostred, sprevádzame po najdôležitejších miestach, ale nechávame ľudí aj nasať atmosféru miesta. Z toho “nasávania” sú naši turisti úplne nadšení, chceme, aby mali svoje zážitky a nie, aby sme ich všade vodili za ruku. Často im povieme, nech sa skúsia na chvíľu stratiť, zablúdiť, spýtať sa na cestu miestnych, komunikovať v cudzom jazyku. Keď budú mať nejaký problém, všetci cestovatelia vedia, že mi môžu zavolať aj o pol noci a postaráme sa o nich. Už sa párkrát stalo, že sa naši cestovatelia uvoľnili natoľko, že mali problém si zavolať taxík. Zavolali mi a ja som vybavila, aby sa bezpečne vrátili do hotela. Aspoň sme sa ráno mali na čom smiať (smiech).

Čím Vás cestovanie po svete obohacuje ako osobnosť?

Som oveľa tolerantnejšia. A mám viac pochopenia pre ľudí. Myslím, že vo svojej podstate som dosť málo empatická. A toto mi pomáha. Viete, či ste v Maroku, vo Fínsku, Rusku, tak všetci ľudia chcú to isté: aby sa mali oni a ich rodina dobre, žili v nekonfliktnom svete, aby mali, čo potrebujú k životu.

A to sú aké?

Mám rada pohodu. Keď ľudia neriešia, kto prišiel na akom aute alebo ako je oblečený. To je pre mňa úplne nepodstatné. Mám rada čistotu ľudských úmyslov. A štedrosť ľudského srdca, ktorá ide z jeho vnútra a nie z vypočítavosti.